OPETH - The Last Will And Testament
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Po dlhej odmlke, kedy sa už zdalo, že Košická kovová scéna leží 6 stôp pod zemou svitla nová nádej v podobe ďalšieho, už 12teho ročníka zabehaných „Without Shame“ festivalov. Očakávania toho ako to celé nakoniec dopadne a voľba troch lokálnych, aj keď veľmi dobre známych a vyspelých kapiel ukazovala skôr na opatrnosť a fakt, že ak to tentokrát nevyjde, tak to tu skončí snaď nadobro. Hneď úvodom môžem povedať, že očakávania nakoniec zostali viac než len naplnené.
Po prestátí typického syndrómu temer všetkých koncertov, keď sa štandartne mešká so začiatkom, otvorili novú koncertnú éru v Košiciach blackeri INFER. Naživo som ich už mal možnosť vidieť predtým, takže som vedel čo mám očakávať. Rýchly nabrúsený pure-black, s jedným z najrýchlejších domácich bubeníkov, ktorému to skutočne klepe. Zvuk sa ukázal ako solídny a tak boli všetky nástroje dobre čitateľné. Produkcia INFER sa nevyznačuje ničím neobvyklým, čo sa týka tradičného poňatia čierneho kovu. V živom podaní pôsobí, agresívne, rýchlo svojím spôsobom zlovestne...len neviem ako by to dopadlo so štúdiovkou, keďže kapiel venujúcich sa tomuto zapadnutému štýlu je dosť. Na slovenské pomery sa však jedná o solídnu kapelu a snáď aj na pomery celej pure-blackovej scény. Aby kapela vzdala hold, hviezdam severskej scény tak došlo aj na covery od MAYHEM - „Freezing Moon“ a náklepu od MARDUK.
Proti hudobnej brutalite prezentovanej predchadzajúcim spolkom, bolo vystúpenie NOSTRUM ako vystúpenie z inej planéty. Názov kapely je už myslím dostatočne známy aj osadenstvu tejto stránky. Pre neznalých len pripomeniem, že chlapci produkujú inštrumentálne veľmi vyspelú fúziu rôznych štýlov, kde môžme začuť hudobné nálady zakorenené v metale, cez isté jazzové vplyvy až po rôzne rockové, prípadne progress psychedelické intermezza. Medzičasom kapelu opustil spevák a tak došlo opäť na skoro výlučne inštrumentálny set. Hralo sa prevažne z novinky „Eye Am“, ktorej recenzia sa objaví v blízkej budúcnosti a s nadšeným srdcom môžem prehlásiť, že NOSTRUM patria k spolkom, ktoré vedia previesť materiál na albume do poslednej noty aj naživo. Z hry kapely bola cíťiť zohratosť, rovnako ako aj nadšenie a potešenie z hudby, ktorú kapela produkuje a tak jednotlivé skladby pôsobili veľmi nenútene príjemne a našlo sa mnoho momentov, kedy viacerým prítomným nezostávalo len uznanlivo pokývnuť hlavou. Musím taktiež pochvaliť vyvážený zvuk, precíznu basgitaru a vôbec o tomto vystúpení môžem hovoriť len v ďalších superlatívoch. Drobná kritika by predsalen smerovala k efektom, kedy menej môže byť niekedy viac. V závere setu sa predstavil ešte v skladbe „Paincoat“ na účinkovanie ex-speváka a taktiež došlo aj na modifikovanú verziu hitu „Three Steps Back“
Záver koncertu patril tentokrát grind/death „legende“ Košického podsvetia, CRUENT STERCURARO. Túto kapelu som mal možnosť vidieť už niekoľkokrát a ich podanie extrémnej hudby s využitím dvoch basgitár ma vždy dokázalo osloviť. Charizmatický spevák a gitarista Adam ako vždy ukázal, že túto hudbu berie s nadhľadom a kapela si získala v publiku zaslúžený a najväčší ohlas. Opäť veľmi pomohol precízny zvuk a rovnako výborné hudobné výkony protagonistov schopných podať svoju smršť veľmi energicky a brutálne. Adam si tentokrát vzal na pódium dva mikrofóny, jeden na „normálny“ rev a druhý prehnaný cez efekt, čo len podtrhlo brutalitu vokálov a dodalo vystúpeniu na pestrosti. Osobne takýto extrém bežne až tak nemusím, ale to čo predvádzaju CS mnou vždy dokáže pohnúť. Adam ukazuje, že svoj nástroj ovláda na vysokej úrovni a aj napriek brutalite skladby prekypujú množstvom zaujímavých vyhrávok a sól. Nemusím dodávať, že dve basgitary spolu s náklepovými bicími ako podklad zabíjajú...Najviac ma však vzali pomalšie veľmi rytmické a melodické party, kde celá táto zvuková mašinéria pôsobila dojmom ako by vás prešiel nákladný vlak. Ako som už spomínal Adam sa staral aj o show v podobe vtipných komentárov medzi jednotlivými skladbami typu: „Tak toto bude skladba o jednom jebnuton doktorovi, ktorý nevedel čo so sebou" a hit Albert Fish bol starý pán" alebo „Kresťanstvo je ..." Ich set obohatil aj „duet“ s vokalistom OBLITERATE, ktorého pohybové kreácie a hlas je absolútne nenapodobiteľný.
Ak to mám celé zhrnúť, jednalo sa o hudobne pestrú akciu s dobrým zvukom, podporenú aj slušnou účasťou publika a tak mi nezostáva nič iné len povedať, že dúfam, aby to ďalej bolo už len lepšie.
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Aktuální EP ukazuje dvě tváře současně. Zprvu klasický symfonický patos, pak ovšem skladby „200 Years“ a „Live The Tale“, které se bez sborových refrénů obejdou, a hned je to o třídu lepší. Tudy vede cesta z tvůrčí smyčky a bezradnosti posledních alb.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.